Obec Hričovské Podhradie sa rozprestiera v doline Závadského potoka. Dolina na severozápade prechádza do Považského podolia a v juhovýchodnom smere zasahuje do Strážovských vrchov. Južnú časť chotára v Súľovských skalách tvoria treťohorné vápenité zlepence, zvetrávaním ktorých vznikli ostré skalnaté hrebene a zaujímavé skalné skupiny. Sú súčasťou spomínaných Strážovských vrchov a teda z hľadiska geologickej stavby patria do kryštalicko – druhohorného pásma centrálnych Karpát. Tektonicky podmienené formy Súľovských skál sa viažu jednak na pozdĺžne a jednak na priečne poruchy. Na priečne poruchy sa pravdepodobne viažu viaceré prelomové doliny ku ktorým patrí aj prelom Závadského potoka nad Hričovským Podhradím. K Strážovským vrchom patrí aj časť bradlového pásma v ktorom vyniká najmä vápencová skupina v Manínskych vrchoch, budovaná druhohornými horninami. Jeho súčasťou je aj prírodný chránený výtvor Skalná ihla, ktorá sa nachádza v chotári obce.
Z klimatického hľadiska územie spadá do mierne teplej oblasti. Priemerné ročné teploty sa pohybujú od 7 – 80 C a vo vyššie položených častiach sú ešte nižšie. Najteplejším mesiacom je júl s priemernými teplotami 15 – 180 C, najchladnejším mesiacom január s priemernou teplotou v rozmedzí –3 až –60 C. Úhrn zrážok je 700 – 1000 mm s maximom v júni a minimom vo februári. Podobne ako v iných častiach Slovenska aj tu prevládajú vetry severného a severozápadného smeru.
Hydrograficky územie spadá do povodia Váhu. Odvodňované je Závadským potokom, ktorý je jeho ľavostranným prítokom. Jej ročný prietok činí 0,115 m3.s-1 a plocha povodia dosahuje 9,0 km2. Na území obce sú zachytené 4 pramene z ktorých je obec zásobovaná pitnou vodou miestnym gravitačným vodovodom. Sú to: Hliniak, Roháč, Jamky a Záhrady. Ich celková výdatnosť je 1,0 l.s-1. Okrem nich je tu aj niekoľko súkromných studní, ich počet nie je však obcou evidovaný. Vodný režim tokov patrí k stredohorskej oblasti s maximálnymi prietokmi v marci a v apríli (obdobie topenia snehu) a minimálnymi prietokmi v zimných mesiacoch.
Lesy sú sčasti ihličnaté, sčasti listnáče a zmiešané. Z listnatých ide o buky, brezy, osiky, jelše, borovice, niekedy aj červený smrek. Na okrajoch lesov sa vyskytujú klene, javory, z krovín - liesky, tŕpky, svíby, hloh, tŕnie, šípy, driene, borievky. Popri Váhu - topole, vŕby, jelše, osiky. Drevo bolo v dávnejších dobách stavebným materiálom, z neho sa vyrábalo náradie pre domácnosť a poľnohospodárstvo (vahan, koryto, dieža, vejačka, voz, vozík, piesty na pranie, jednoduchý nábytok a pod.) Z rastlinstva treba spomenúť lykovec, poniklec, konvalinky, horec (zriedkavo), liečivé byliny - šalvia, pľúcnik, kostižer, divizna veľkokvetá, a i. Jedlé huby - dubáky, líšky, masliaky, rýdziky, májovky, michalky, a i. Z lesných plodín - jahody, čučoriedky, šípky, maliny, ostružiny. Ovocné stromy pestujú občania vo svojich záhradách - jablone, hrušky, slivky, čerešne, orechy. V záhradách - ríbezle, pôlky, záhradné jahody, maliny, koreňovú zeleninu, a i.
V horách hričovského chotára sa darilo hojnej zverine. Teraz - v menšom množstve: srny, jeleň, divá mačka, divá sviňa, lesná kuna, tchor, lasica, líška, zajace. Z vtáctva: jastrab, krahulec, výr, sova obecná, ďateľ čierny i strakatý, žlna, sojka, strakoš, divoký holub, hrdlička. V záhradách: kvíčaly, škorce, sýkorky, pinky, stehlíky, čížiky, ojedinele - jariabky, divé kačice, čajky. Od 50-tych rokov XX. strč. aj bažanty, jarabice škovránky, vrabce, vrany, kavky, straky.
